Les, samota a 3 dni bez vody a jedla

Autor: MO Plusko | 21.6.2017 o 20:00 | Karma článku: 3,61 | Prečítané:  1276x

Tri dni v lese. Bez jedla. Bez vody. Aj Vám sa vynárajú otázky, či sme normálni? Pre nás platí pravidlo zážitkového vzdelávania „Nikdy nerob s účastníkmi to, čo nie si ochotný podstúpiť sám a najskôr si to vyskúšaj na sebe“.

V rámci prípravy na kurz Transition (http://transition.qvkurz.cz/), sme zvažovali viacero druhov prechodových rituálov mladých mužov do dospelosti vychádzajúcich z rôznych kultúrnych kontextov. Tento prechod má byť vyvrcholením trištvrteročného procesu, ktorý sme sa rozhodli s mladými mužmi absolvovať a vieme, že to musí byť naozaj výzva. V tíme sme sa nakoniec po zhliadnutí filmu Lost Borders zhodli, že sa budeme držať modelu indiánskeho vision questu – rituálu hľadania vízie, ktorý tradične podstupovali mladí indiáni na prahu dospelosti.

Indiánsky šaman Jorge

Mali sme dve možnosti. V rámci tímu si zorganizovať vision quest v našej réžii, alebo nájsť niekoho, kto sa tomu venuje a zúčastniť sa. Skúseností síce máme dosť, niektorí v tíme majú vision quest absolvovaný, no radi sa učíme nové veci a inšpirujeme od iných. Tak sme sa rozhodli na viacero osobných odporúčaní pre vision quest, ktorým v československom časopriestore sprevádza tanečník slnka, indiánsky šaman pôvodom z Mexika, Jorge.

Príprava

Pred príchodom na vision quest sme dostali niekoľko úloh. Jednou z nich bolo vytvoriť 405 motlitebných vrecúšok naplnených tabakom v 4 rôznych farbách. Každá farba reprezentuje jeden svetový smer, ktorý je spojený s určitou symbolikou a pri ich tvorbe sme mali za úlohu do nich vkladať svoje modlitby. Tieto vrecúška naviazané na červenú bavlnu neskôr v lese vymedzovali územie, v ktorom sme strávili 3 dni a 3 noci. Okrem toho sme mali napísať list so zámerom, čo vlastne ideme „do lesa“ hľadať.

Neboli sme na to sami

Okrem Jorgeho a nás, „questerov“, je v tejto tradícii dôležitá ešte jedna skupina ľudí. Tzv. „helperi“. Tí prišli pomáhať a podporovať nás, kým my sme v lese. Ich úlohou bolo byť s nami v spojení. Napríklad aj tak, že niekto bdel a vedome sa na nás sústavne sústredil pri ohni, kde si striedali služby. Alebo za nás jedli a pili a posielali nám túto energiu, aby my sme to zvládli. A keď mali pocit, že sme potrebovali podporu tak tancovali a spievali. Dokonca sme si mohli prvý večer po vzájomnom zdieľaní s čím prichádzame mohli povedať, čo by sme potrebovali. Či nejaké konkrétne raňajky, niekoľko krát denne kávu, piť veľa maté, alebo zjesť zaváraninový pohár chilli papričiek. A vždy sa našiel niekto ochotný, kto to splnil.

Na čo som prišiel

Tvrdiť, že som ráno cítil v ústach chuť kávy, keď si ju niekto z pomocníkov za mňa dával, by bolo prehnané, ale smäd som výrazne cítil iba raz (mal som chuť na vychladený radler), druhý deň podvečer. A podobné to bolo aj s hladom. Najhladnejší som bol posledné ráno, a vtedy sa „helperi“ už na nás veľmi nesústredili, pretože chystali veľa vecí na náš návrat. Takže hlava to veľmi nepoberá, ale fungovalo to. V každom prípade sa na všetky „odborné“ články o tom, koľko človek vydrží bez vody budem pozerať omnoho kritickejšie. So spánkom to bolo náročnejšie, vydržať tri dni bdieť sa mi zdá stále nereálne, ale udržiavať sa v ľahkom spánku, keď už nevládzem a priebežne sa prebúdzať sa dá. Nakoniec aj viaceré uvedomenia prišli. To ako hlboké závisí aj od toho, s čím tam ideme a ako jasne máme formulovanú svoju otázku, na ktorú hľadáme odpoveď. Ja som si napríklad ujasnil aký vzťah chcem so svojou manželkou, ktorý sa v mnohom zmenil, odkedy máme dve dcéry a čo pre to chcem robiť.

Najlepší melón na svete

Pred poslednou nocou nás Jorge po jednom navštívil. Na záver nášho rozhovoru mi povedal, že po mňa príde skoro ráno. Ak ste hore už s prvým brieždením, na jednom mieste v lese, zistíte že čas do obeda je takmer nekonečný. A „skoro ráno“ získava úplne iný význam. No nakoniec som sa dočkal. My všetci. V tichosti sme sa vrátili. Nasledoval rituálny oheň, potná chyža (ktorá mala také grády, že keď som bol po týždni v saune na 100 stupňov, ani som si nevšimol kedy ubehlo 15 minút, čo by ma pred mesiacom takmer zabilo), zdieľanie príbehov a toho, na čo sme za tie tri dni prišli, slová vďaky za podporu či najlepší melón na svete (prekvapivo) a spoločným jedlom sme našu spoločnú skúsenosť uzatvárali.

A čo ďalej

Bolo to silné aj intenzívne. Každý sme si v tom našli, čo sme potrebovali. Pre nás, okrem osobnej roviny bolo dôležité si celým procesom prejsť kvôli kurzu, ktorý chystáme. Aby sme vedeli čo je a čo nie je reálne. Určite nevyužijeme všetky elementy, ale už vieme čo sa dá a čo nedá zvládnuť. Máme nápady ako pripraviť takúto skúšku prechodu do dospelosti pre mladých mužov, ktorých budeme sprevádzať počas kurzu Transition. Určite to bude bez jedla. A ako to bude s vodou? To ešte uvidíme.

Tomáš Pešek

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.


Už ste čítali?