Fíha, to vážne? Pomyslela som si...a vlastne, ako on môže vedieť koľko mám skúseností? Nevadí, išla ďalšia spätná väzba.
„Veľmi sa mi páči, že vnášaš do diskusií svoje skúsenosti a vďaka zaujímavým otázkam, ktoré sa pýtaš ukazuješ nové obzory aj nám ostatným.“ Hmmm, a nie je toto náhodou práve opak toho, čo som počula pred chvíľou?
Práve som dostala dve takmer úplne protikladné spätné väzby. No a teraz si vyber, pomyslela som si.
Spätnú väzbu mám rada, človek sa vďaka nej rýchlejšie posúva. Preto som rozmýšľala, ako zistím, ktorá spätná väzba bola tá pravdivejšia. Mám sa opýtať ostatných, ako to vidia? Alebo sa rozhodnem podľa toho, komu viac dôverujem? Alebo je aj iná možnosť?
To mi pripomína, ako sa niekedy necháme uniesť tým, čo si o nás myslia druhí. Snažíme sa nájsť ten správny spôsob aký byť, čo robiť, alebo nerobiť, aby sme pre nich boli ok. A pritom, možno niekedy stačí, keď sa zamyslíme nad tým, kedy sme v pohode my. Kedy konáme v súlade so sebou a chceme tak konať naďalej. Bez ohľadu na to, čo si myslia ostatní. Samozrejme s princípom slobody na mysli – naša sloboda končí tam, kde začína sloboda ostatných.
Stále verím, že pätná väzba je veľmi dôležitá. Pre nás, aj naše vzťahy. Vďaka nej zistíme pohľad druhého človeka na seba a svoje správanie a ideálne aj jeho prežívanie. To nám otvára dvere do budovania spoločného priestoru, kde sa môžeme cítiť bezpečne. Veď po tom predsa túžime všetci.
Treba si však uvedomiť hranicu, kde je to ešte o nás a chceme s tým niečo urobiť, a kde by sme to už neboli my. Hovorí sa, že spätná väzba je dar. Je však na nás, či ju prijmeme, alebo sa rozhodneme, že tento krát nie.
Aj toto bolo jedno z cenných poučení, ktoré som si odniesla z druhej časti zážitkového školenia inštruktorov Pluska. Učili sme sa ako dávať a prijímať spätnú väzbu, pretože to nám pomáha budovať otvorenú komunikáciu a dôveru v tíme. V tíme, ktorý mal o necelé dva mesiace zorganizovať svoju vlastnú zážitkovú akciu. Ako to dopadlo, sa možno dozviete v ďalšom blogu ;)
Simona Socratousová
